6.Kapitola

12. march 2012 at 20:13 | *Vé* |  Love Once Again
Á, baby ďakujem vám krásne, že som vás ešte neomrzela. Toto bol len taký začiatok, pomaly sa to začne stupňovať :D Ďakujem naozaj všetkým :) ♥ Dnes ešte snáď jednu napíšem...tak ak vydržíte :D

Čožeee? Za päť minút pol šiestej? Ja debil! Cesta na Gatwick Airport mi bude trvať okolo trištvrte hodinu! A to ešte potrebujem prejsť batožinovou kontrolou, a všetko okolo toho! Nestíham!

V tom zmätku, ako som volal taxík a hľadal som svoju príručnú tašku cez plece, som na kuchynskom pulte skoro zabudol peňaženku s letenkami. To bolo len tak-tak.

Taxík bol pre našim komplexom do dvoch minút, čo mi skutočne pomohlo. Nie je nič horšie ako čakať vyše pol hodiny na taxík, tu v Londýne je to fakt bežné. Aj keď, povedzme si úprimne, o pol šiestej ráno a navyše v sobotu veľa ľudí taxíky nezháňa. Iba ak Niall Horan.

Nasadol som a taxikára som znavigoval na letisko. Ako som očakával, na mieste sme boli okolo štvrť na sedem. S mojím veľkým kufrom som bežal cez celú halu až ku kontrole batožiny. Najprv ma tam poriadne zjazdili, čo som aj očakával. Potom sa mi však pracovníčka letiska lepšie prizrela pozrela sa na mňa tak trochu zahanbene.

"Prepáčte mi prosím." ospravedlnila sa a na môj kufor pripevnila visačku.

"Prečo sa mi ospravedlňujete? Je mi jasné, že som tu neskoro. Nemusíte to robiť..." povedal som, no kdesi hlboko vo vnútri som dúfal, že môj kufor neodmietne.

"Nie, to je v poriadku. Lietadlo má meškanie, aj keď check-in sme už zatvorili..." povedala a podala mi naspäť letenku aj s dokladmi.

"Ďakujem, naozaj som vám veľmi vďačný." povedal som a bežal som ďalej, tentoraz už spokojný, že som to stihol.

Keď som konečne sedel v lietadle, do uší som si dal slúchadlá a svoj trištvrte hodinový let som chcel stráviť počúvaním hudby. Viem, ako nám manažér neustále pripomína, aby sme počúvali vlastné pesničky, učili sa dopodrobna slová, intonáciu... Bla bla bla. Nedokážem počúvať naše songy.

Nie som až taký samoľúby, aj keď pochybujem, že by hocikto počúval svoje vlastné pesničky. Vždy, keď vidím svoju fotku, video z nejakého interview alebo čokoľvek podobné, chce sa mi plakať. Chalani vyzerajú vždy tak... Perfektne. Len ja tam vyčnievam. Ach, čo som komu urobil?

Zrazu som si všimol, že si ktosi sadol vedľa mňa. Vlastne, ten niekto tu sedel už skôr, jeho taška bola položená na sedadle už keď som sem prišiel. Otočil som hlavou a pozrel som sa na môjho spolusediaceho.

Bola to staršia pani, a keď si všimla, že na ňu tak trochu neohrabane zízam, usmiala sa na mňa. Podobala sa na britskú kráľovnú, teda, ak by tá sedela v obyčajnom lietadle prvej triedy...Dobre Niall, prestaň tu rozmýšľať o sprostostiach...

"Ja som Elena," opäť sa na mňa usmiala a podala mi ruku.

"Teší ma, ja som Niall." opätoval som jej úsmev.

Chvíľu bola ticho, a cítil som, že si ma z profilu premeriava. Jedným okom so sa na ňu pozrel.

"Prepáč, ja len, že ste mi nejaký povedomý." povedala.

Ach, do kelu. Neverím, že ma spozná nejaká babička, navyše v pološere v lietadle. O mojich strašných vlasoch z dnešného rána nehovoriac. Nemôžem byť až taký populárny!

"Áno, veľa ľudí mi to hovorí..." snažil som sa nahrať to do autu.

"Vážne? Vlastne, pripomínate mi môjho manžela, keď bol mladý." opäť sa usmiala.

Začervenal som sa. Do kelu, prečo sa musím vždy červenať? Taký trapas...Elena sa natiahla do svojej tašky a vytiahla odtiaľ zjavne starú koženú peňaženku. Otvorila ju a vytiahla odtiaľ akýsi malý kúsok papiera.

Pozorne sa naň zadívala a potom mi ho podala.

"To je Richard." povedala. "Zomrel pred desiatimi rokmi."

Po chrbte mi prebehol mráz. Prečo am tu prirovnáva k nejakému nebožtíkovi? Pane Bože, ku komu som si to sadol?

Elena si zrejme všimla môj zdesený výraz a zasmiala sa.

"Nebojte sa, nechystám sa zabiť vás."

Jasné, že sa nechystá. Niall má iba priveľmi bujnú fantáziu...Elena sa nachvíľu odmlčala.

"Viete, do Írska cestujem za svojimi deťmi. Od jeho smrti som tam nebola. Rozhodla som sa urobiť všetko, čo som ešte nestihla. Vždy to tak chcel. Aby si každý išiel za svojím snom."

Usmial som sa. Možno na tom niečo bude...Dlho sme sa rozprávali. Hovoril som jej o svojej rodine, o tom, že som doma nebol tri mesiace, ale bolo mi to tak trochu trápne, keďže ako spomínala, ona svoju rodinu nevidela 10 rokov...

Konečne sme pristáli. Sladký domov, pomyslel som si, keď som vystupoval z lietadla a kráčal som do príletovej haly. Čakal som na batožinu, no zrazu mi zazvonil mobil. Prišla mi esemeka, od otca.

Čakám ťa pri Starbucks

Usmial som sa na display môjho IPhoneu a pokračoval som v posúvaní sa v rade. Konečne som sa prebojoval k svojmu kufru a rozbehol som sa po známej trase až k Starbucks. Zrazu som zbadal povedomú tmavozelenú bundu stojacu hneď pred vchodom.

"Vitaj." usmial sa otec a objal ma.

"Ďakujem, rád ťa vidím." tiež som sa usmial.

Otec mi podal pohár s rozvoniavajúcim espressom. Otec vedel predvídať moje raňajšie stresy pred odletom asi tak, ako ten najlepší meteorológ počasie. Práve preto zbožňujem čas strávený doma.

Sedel som v našom aute. Ach, naše auto. Mám s ním toľko spomienok...

"Ako bolo v Amerike?" opýtal sa otec s úsmevom a pohľadom naďalej sledoval cestu pred nami.

"Úžasne. Páni, otec, nevieš si predstaviť, aká je Amerika..."

"Veľká?" prerušil ma a zasmial sa.

"Hej, presne tak." zasmial som sa aj ja.

Pozná ma ako vlastné hodinky.

"A čo chalani? Ako sa má Louis?" opýtal sa.

Jasné, Louis. Otec pozná všetkých z nich, niekoľko krát boli aj u nás v Mullingare, ale môj otec si najväčšmi rozumie s Louisom. Majú podobné povahy, obaja sú exoti, ktorí sa snažia upútať pozornosť.

Teda, môj otec je už podstatne vyspelejší, predsa len, Louis je večné decko. Síce je najstarší, ale všetky tie jeho kraviny, ktoré povymýšľa, a všetky tie, ktoré natára, sa dajú pokojne porovnať so správaním retardovaného poníka.

Rozprávali sme sa o všetkom, na čo sa zmenila téma. Od One Direction, chalanov, manažérov a ochrankárov, až po koncerty a dievčatá.

"Takže, v tej Amerike si nestihol zbaliť žiadnu babu?" opýtal sa otec s úškrnom na tvári.

"Ale prosím ťa. Boli sme tam len mesiac, a náš voľný čas tvoril spánok, sedenie na záchode, a stravovanie sa." prevrátil som očami a usmial som sa.

"Ale prosím ťa. Si predsa Horan. Musel si okúzliť aspoň polovicu Američaniek..." zasmial sa otec.

Ja som ho však nepočúval. Za horizontom sa pomaly začali rysovať obrysy veľmi povedomých budov. Mullingar
 

2 people judged this article.

Comments

1 Niallerka Niallerka | 13. march 2012 at 14:40 | React

super super super super a este raz supeeer :D :D

2 onedirectionfanfix onedirectionfanfix | Web | 13. march 2012 at 16:07 | React

[1]: ďakujem na piatu :D tvoje nadšenie ma neskutočne motivuje ♥

3 Tina Tina | 7. april 2012 at 18:07 | React

je to super :)

4 Monika Monika | 7. april 2012 at 21:05 | React

''Síce je najstarší, ale všetky tie jeho kraviny, ktoré povymýšľa, a všetky tie, ktoré natára, sa dajú pokojne porovnať so správaním retardovaného poníka.''
Bože tak tohle mě vážně pobavilo ! :D

5 *Vé* *Vé* | Web | 7. april 2012 at 21:18 | React

[3]: opäť ďakujem :)

[4]: páni, moje trápne hlášky niekoho ozaj pobavili? :OO :D ďakujem♥

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement