7.Kapitola

12. march 2012 at 22:56 | *Vé* |  Love Once Again
Veľmi vám ďakujem za všetky komentáre, či už na facebooku alebo tu :) opäť ďakujem Niallerke, ale rovnako aj všetkým ostatným babám, ktoré to čítajú, a ešte im nelezie an nervy moje hrozné tempo písania :D Sľubujem, že sa polepším, a ako dôkaz tu máte takú dlhšiu časť :) Aspoň myslím :D Enjooooy ♥


Keď sme vchádzali do mesta po Dublin Road, mal som chuť vyskočiť z auta a dobehnúť domov pešo. Som šialený.

O pár minút sme sa ocitli na našej príjazdovej ceste. Vystúpil som a zacítil som tú vôňu. Páni, čerstvý vzduch. Po troch mesiacoch smogom zapadnutého Londýna...

Z auta som vytiahol svoj veľký kufor na kolieskach a prešiel som okolo domu k dverám na verandu. Zrazu sa mi o nohu obtrelo čosi malé a chlpaté...

"Jess." zasmial som sa a pohladkal som ju za ušami.

Jess slastne zapriadla a naďalej sa mi obtierala o látku mojich nohavíc.

Vošiel som do vnútra. Kufor som položil vedľa dverí a svoju tašku som si zvesil z ramien. Vyzliekol som si bundu, a nestačil som sa ani vyzuť, z chodby sa na mňa vyrútila mama.

"Niall!" vrhla sa na mňa a objala ma tak pevne, ako to len mama dokáže.

"Ach mami. Som taký rád, že som konečne doma." usmial som sa a objal som ju tuhšie.

Mama ma pustila, odstúpila sa a nestihla povedať žiadnu z tých typických materinských fráz ako ,,och, ako si vyrástol" alebo "menil si si spodné prádlo každý deň?", to sa na mňa už valil Greg. A verte mi, jeho objatie nebolo ani zďaleka také nežné ako to mamine.

"Bračeeek!" vrhol sa oproti mne.

Jednou rukou ma drgol do chrbta, a tú druhú mal omotanú okolo mojich pliec. Opätoval som mu úder päsťou, na trafil som sa tesne pod lopatky. Nikdy sa nezmierim s našim výškovým rozdielom. Sprostý meter sedemdesiat jeden!

"Vieš ako mi chýbali tieto bratské objatia..." zasmial som sa keď ma konečne pustil.

"Aké bratské objatia?" zaškeril sa a znovu ma objal, tento krát ešte drastickejšie.

"Presne tieto..." zamrmlal som keď som snažil vzoprieť sa jeho dlhým rukám.

"Chlapci..." povedala mama keď sme neprestávali.

Greg ma štuchol do rebra. Áu, to vážne bolelo.

"Greg, si už dospelý!" zahundrala mama.

"Maura, nechaj ich..." povedal otec a odviedol ju preč.

Greg ma konečne pustil.

"Greg, si už dospelí? Vážne? Takto ťa mama uzemňuje po novom?" zasmial som sa.

"Mami, Niall je už tiež dospelí. Veď osemnástku oslavoval pred viac ako mesiacom!" zakričal na ňu Greg.

Znovu som sa zasmial. Spoločne sme vošli do kuchyne. Na stole boli raňajky. Kopa sendvičov, ľadový šalát, rajčiny so syrom, opekaná slanina s vajíčkom natvrdo...Mal som chuť vrhnúť sa ponad môjho brata a zastaviť sa až pri stole.

Greg si zrejme všimol moje nadšenie, a to sa nezaobišlo bez ďalšej poznámky.

"Pokoj Horan, nakupovali sme vyše týždňa, aby si ty mal jedny raňajky, tak sa pokús aspoň trochu to oceniť." zažartoval.

"Si nesmierne vtipný. Ale som taký hladný, že nemám náladu viesť s tebou tie tvoje sprosté debaty..." odvrkol som a sadol som si na jednu zo stoličiek.

Páni, už som takmer zabudol, aké je to raňajkovať v kultivovanej spoločnosti. Povedzme si na rovinu, Harrymu slovo kultúrne stolovanie nič nehovorí. Občas sa cítim že jedávam s batoľaťom.

"Niall, nemôžem uveriť, že máš už vážne osemnásť. Bolo to ako včera, keď si tu pobehoval po záhrade..."

"A dnes vypredáva koncerty, znásilňuje fanúšičky a pil aj keď bol pod zákonom..." prevrátil očami Greg.

Rozrehotal som sa. Takmer to vyzeralo, že iba potvrdzujem jeho slová, no naša domácnosť bola až príliš zvyknutá na to, že namiesto obrany samého seba sa nad Gregovými poznámkami iba smejem.

Pustili sme sa do jedenia, nakoľko naša debata neviedla k práve najlepším záverom. Tak za prvé, nechcelo sa mi počúvať mamine rozprávanie o tom, ako som ešte potreboval pomôcť s chodením na nočník a ani o tom, ako Greg žiarli, že mám moju vysnívanú prácu. A za druhé, bol som vážne hladný.

Keď sme asi po pol hodine konečne dojedli, bol som dostatočne plný. Odpil som si z džúsu, pretože čaj neznášam a chvíľu som sa iba pozeral do prázdna. Takto si predstavujem ideálnu dovolenku. Nič nerobenie, relaxovanie, super jedlo...Moment, niečo chýba. A nie niečo, ale konkrétne niekto.

"Takže braček, čo dnes plánuješ?" opýtal sa Greg, akoby mi čítal myšlienky.

"Zatiaľ nič konkrétne, ale zdá sa, že ty máš niečo na mysli..." nadvihol som obočie.

Greg v skutočnosti nie je taký psychopat akoby sa na prvý pohľad zdalo. Je to veľmi seriózny chalan, pokiaľ ide o závažné veci. Vždy mi vie perfektne poradiť, čo som často zneužíval, keď som bol mladší. A nie len na účely školy...Ale to je na dlho.

"No, keď už máš tých osemnásť, nezájdeme poobede na pivo?" opýtal sa a vstal.

Uškrnul som sa.

"Myslíš do Zlatého kotlíka?"

"Presne tam. Konečne ti nalejú..." zasmial sa.

Vedel som úplne presne, prečo sa smeje.

"Ale prosím ťa. Tam ti nalejú Guinness už od pätnástich..." prevrátil som očami.

Greg sa zatváril šokovane.

"Akože som to prepočul..." povedal a potom sa rozosmial.

Ach Bože. Tento človek mi tak neskutočne chýbal. Samozrejme, nesnažil som sa prejavovať to navonok, Greg to vedel aj sám, pozná ma až príliš dobre.

Z verandy som si zobral svoj kufor a taškou a vyšplhal som sa hore schodmi. Keď som zadýchaný vyšiel hore na chodbu, rozhliadol som sa. Páni, tu sa nič nezmenilo. Iba moja kondička sa akosi zhoršila...Alebo to je tým kufrom?

Zamieril som rovno do mojej izby. Hneď, ako som otvoril dvere, zacítil som tú vôňu. Zmes špinavého oblečenia, pokosenej trávy a starých gitarových strún. Akoby tu nikto už roky nevetral. Hm, asi sa budem musieť opýtať mamy...

Tá vôňa mi dokonale pripomenula moje detstvo. Všetky spomienky mi zrazu udreli do hlavy a ja som ich ničím nedokázal zahnať. Nie žeby som chcel. Bolo to príjemné.

Kufor som oprel do rohu izby a zvalil som sa na moju posteľ. Začul som známe zavŕzganie starého matraca, a strop polepený plagátmi írskych futbalistov...Sladký domov.

Otvoril som skriňu, ktorá bola ešte stále plná môjho starého oblečenia. Páni, neveril som vlastným očiam. Zo všetkého som stihol za tie dva roky takto vyrásť? V podstate to ešte ani nie sú dva roky...Ale to je ešte desivejšie.

Vybalil som si svoj kufor, a šaty som nahádzal do skrine. Nechcel som, podľa mňa to je zbytočné, keď tu budem iba týždeň. Ale to vybaľovanie mi dokázalo navodiť pocit, akoby sa nič nestalo. Vždy to tak bolo. Prišiel som domov, vybalil som sa, a bol som opäť tým Niallom, ktorého okrem futbalu a vystrájania hlúpostí nič nezaujíma.

Bolo hrozné myslieť na to, že o týždeň budem musieť toto božské mesto opustiť. Toto je môj domov, ale spĺňa úlohu akéhosi hotelu... Občas vážne premýšľa, či to všetko stálo za to. Vymeniť Nialla, za Nialla Horana...
 

3 people judged this article.

Comments

1 Niallerka Niallerka | 13. march 2012 at 15:58 | React

A-ma-Zayn!!!!! ako vzdyy :D dalsiu prosiiiim :D

2 onedirectionfanfix onedirectionfanfix | Web | 13. march 2012 at 16:12 | React

[1]: ach, neostáva mi nič iné iba poďakovať :D tak teda, ďakujem :D

3 Niallerka Niallerka | 13. march 2012 at 17:05 | React

[2]: nemaas za co :D a mas pravdu neostava ti nic ine lebo to nie je ine ako uzasne :D

4 onedirectionfanfix onedirectionfanfix | Web | 13. march 2012 at 17:20 | React

[3]: podľa mňa to má veľa nedostatkov :D ale nebudem sa hádať :) už pracujem na ďalšej :) kvôli tebe :D

5 Katie Katie | 13. march 2012 at 18:19 | React

totálne si ma dostala! :) je to do-ko-na-lé ;))♥♥

6 onedirectionfanfix onedirectionfanfix | Web | 13. march 2012 at 18:21 | React

[5]: práve pridávam ďalšiu :)a ďakujem, aj keď neviem čím ♥

7 Veronika Veronika | 6. september 2013 at 20:57 | React

Dokonalo opisuješ :) veľmi pekne

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama