9.Kapitola

13. march 2012 at 21:25 | *Vé* |  Love Once Again
Dnes už posledná :) Dúfam sa bude páčiť :) Píšem predsa iba pre vás ♥ Venujem všetkým babám, ktoré majú zajtra monitory :) Stay Strong!

Kráčali sme po uliciach Mullingaru, smejúc sa na každom druhom slove, ktoré z nás vyšlo. Museli sme vyzerať poriadne komicky, a určite aj choro dohromady.

Prešli sme okolo detského ihriska, a spomínali sme na tie časy, keď bolo práve toto ihrisko našim každodenným domovom.

Autobusom sme sa zviezli do centra. Prechádzali sme po starých známych uličkách, a ja som si vychutnával ten úžasný pocit domova. Nie je nič lepšie, ako byť opäť so starým dobrým kamošom.

Keď sme míňali jednu z mnohých cukrární na ulici Olivera Plunketta, vybehlo z nej akési dievča. Zakričalo moje meno a ja som sa automaticky otočil a zastavil som.

"Niall Horan!" opäť skríklo.

Zopár okoloidúcich sa pozrelo na mňa a na Seana, a ja som si ani neuvedomil, že to dievča nie je samo. Bolo ich tam asi desať. Za niečo vyše tridsiatich sekúnd. Páni, Sean, by si mal strážiť svoj osobný rýchlostný rekord.

"Ááá!" začali kričať niektoré z nich.

Povedzme si úprimne, Mullingar nie je práve najmenšie mesto. Samozrejme, existujú aj väčšie, okrem Dublinu napríklad Galway, Cork alebo Limerick...No to neznamená, že sa tu vyskytuje menej novinárov.

Od tej doby, čo som sa stal populárnym, sa tu sústreďuje v priemere jeden novinár na siedmych obyvateľov. A to je celkom dosť, vzhľadom na to, že sa každý z nich pokúša vytiahnuť na mňa niečo do najnovších bulvárnych plátkov...

Seanovi som dal znamenie pohľadom, a on presne vedel, čo sa bude diať.

"Ahoj." pozdravil som ich.

Znovu zakričali. Išli mi prasknúť bubienky. Nie je nič horšie, ako vrieskajúce fanúšičky. Iba ak vrieskajúci Liam, pretože mu napísala Leona Lewis.

"Niall, je pravda, že tu ostaneš celý týždeň?" opýtalo sa jedno z dievčat.

Usmial som sa. "Áno, je to možné. Aj keď to nemôžem nikdy vedieť na sto percent."

"Niall, nepodpíšeš sa nám?" kričali jedny.

"Môžeme sa s tebou odfotiť?" pýtali sa druhé.

Nestíhal som sa venovať všetkým naraz. Odrazu sa stalo presne to, čomu som sa snažil vyhnúť. Obkolesila ma masa dievčat, začali sa prekrikovať, naťahovať sa o mňa. Cítil som sa ako posledný plyšový medvedík v obchode s hračkami.

"Pokoj baby. Každá dostane podpis..." povedal som a vzal som si čiernu fixku, ktorú mi podala jedna z nich.

Podpísal som sa na všetko, čo som dostal. Od notesov až po zápästia. Potom som sa ešte odfotil so zopár z nich a snažil som sa upokojiť niektoré z nich, ktoré sa od samého šťastia rozplakali. Zrazu som si však uvedomil, že nevidím Seana.

"Seaaaan!" zakričal som a postavil som sa na špičky, aby som dovidel na koniec masy dievčat.

Nevidel som však absolútne nič, iba ďalšie a ďalšie dievčenské tváre.

"Tak sa majte, a nezabudnite prísť na koncert do Dublinu! S chalanmi sa veľmi tešíme..." povedal som a doslova som pred nimi utiekol.

Zahol som za roh a z vrecka som vybral svoj mobil. V zozname som našiel Seanove číslo a počúval som zvuk vyzváňania.

"Niall?" ozvalo sa po chvíli.

"Sean! Do kelu, kde si zmizol!" bol som nervózny.

"A čo, snáď sa o teba nestrhla na ulici bitka." zasmial sa.

"Veľmi vtipné." prevrátil som očami.

"Vlastne, kde si zmizol ty? Ja sedím v reštaurácií hneď oproti hromadnému stretku tvojej fanúšikovskej armády." znovu sa zasmial.

"Fajn, idem za tebou." povedal som a zložil som.

Sean bol naozaj v tej reštaurácií na tej istej ulici. Vošiel som do vnútra a uvidel som ho sedieť pri jednom z malých stolov. Podišiel som k stolu a sadol si na vedľajšiu stoličku.

"Páni, prišiel si celý!" usmial sa.

"Vyzeralo to až tak hrozne?" opýtal som sa.

"Ak toto nebolo hrozné, nechcem si ani len prestaviť, čo považuješ za horor..."

"Bol si niekedy na koncerte Justina Biebera?" opýtal som sa.

"Nie, vyzerám na to?" vybuchol do smiechu.

"Tak ti zoženiem lístky. Potom pochopíš, čo je to horor!" oprel som sa o opierku.

Zrazu k nášmu stolu prišla akási baba. Tmavovlasá s ofinou, v džínsach a bledom tričku na ramienka. Sadla si vedľa Seana a ja som zostal v šoku.

"Niall, toto je Sophie." povedal Sean a chytil ju za ruku.

Po chrbte mi prebehol mráz.

"Ehm, teší ma. Ja som..."

"Ja viem." usmiala sa a oprela sa o jeho rameno.

"Aha." nervózne som sa usmial.

"Netvár sa ako vyoraná myš. Veď som ti o nej hovoril." povedal Sean.

Vážne? Akosi si nepamätám...

"Jasné, už si spomínam..." povedal som a prebodol som ho pohľadom.

"Tak teda, si rád, že si opäť doma?" opýtala sa Sophie.

"Jasné, v Londýne sa to už nedalo vydržať." usmial som sa, tentoraz uvoľnenejšie.

"Aj keď podľa toho, čo som videla na ulici, to nie je veľký rozdiel. Aspoň s popularitou." usmiala sa.

Páni, Sean má vkus. Je vážne...pekná.

"Hej, je to tak trochu stresujúce. Ale snažím sa nepútať pozornosť."

Popri pití horúcej čokolády sme iba nezáväzne konverzovali. Sean občas niečo zapotil, samozrejme, obaja sme sa rozosmiali. Sophie je veľmi milé a príjemné dievča.

Spomenul som si, že Sean mi o nej hovoril, keď bol v septembri na mojej narodeninovej oslave. Ibaže z tej si veľa nepamätám... To bude ten problém.

Keď sme odchádzali z reštaurácie, bolo niečo po tretej poobede. Vonku fúkal severný vietor, a bolo zamračené. Bude pršať, to som vedel stopercentne.

"Ideme domov?" opýtal sa Sean, ktorý si tiež všimol náhlu zmenu počasia.

"Zrejme..." povedal som a znovu som sa zadíval na oblohu.

Bože, Sean so Sophie boli spolu takí... bezchybní. Zrejme sa ho budem musieť opýtať, kde sa spoznali a tak, ale to by znamenalo priznať sa, že si na detaily z párty nepamätám... Uvidíme.

Nastúpili sme do autobusu a zviezli sme sa až na poslednú zastávku blízko nášho domu. Chcel som ešte zájsť k Seanovi, no bolo mi trápne pýtať sa ho, či môžem ísť. Najmä keď som videl, že plánuje byť so Sophie. Nechal som to tak. Rozlúčil som sa s nimi a odišiel som domov.

Zvyšok soboty som presedel pred telkou sledujúc futbal. Greg sa ku mne pridal niečo pred šiestou.

"Čo sa deje braček?" opýtal sa.

"Ale nič..." nechcelo sa mi rozprávať sa.

"Netvár sa, že sa nič nedej, poznám ťa." povedal a ďalej sledoval obrazovku televízora.

"Vedel si, že Sean má dievča?" opýtal som sa po chvíli.

"Jasné, myslíš Sophie? Tak tí dvaja spolu chodia už dlhšie...Tri mesiace, alebo tak..."

Aha, tri mesiace... Nechcel som sa ho pýtať na ďalšie veci, znelo by to akože žiarlim alebo čo, no bolo to úplne inak.

Po večeri, ktorá bola mimochodom výborná, som s Gregom umýval riady. Najhoršia práca v tomto dome, a prischne vždy mne. A to som tu sotva jeden deň. Na Vianoce kúpim do tejto domácnosti rozhodne umývačku riadu, nech si naši hovoria čo chcú.

Utieral som taniere a ukladal ich na kôpku vedľa dresu, zatiaľčo Greg drhol špinavý plech z kurčaťa. Zrazu ktosi zaklopal. Chcel som ísť otvoriť, a aspoň čiastočne sa tak vyhnúť utieraniu riadu. Navyše, myslel som si, že to bude Sean. No mama však z obývačky zakričala, že tam pôjde. Naďalej som sa venoval utieraniu, keď som začul ten povedomý, zvonivý hlas...
 

1 person judged this article.

Comments

1 Niallerka Niallerka | 14. march 2012 at 16:06 | React

amazayn co ine sa da na to povedat ???

2 onedirectionfanfix onedirectionfanfix | Web | 14. march 2012 at 16:07 | React

[1]: ach ďakujem :) ale nepreháňaj :) o chvíľu bude ďalšia

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement