Look After You (Louis)

22. april 2012 at 14:20 | *Vé* |  One Shots
Konečne som dopísala, a predstavte si, je to už tretí One Shot! :) Zas a znova, aj tento je úplne iný než tie doteraz, a asi som trošku krutá, že stále rozoberám témy, ktoré mňa samu rozplačú... Proste sa potrebujem vypísať :) Zistila som, že môj zoznam hudby obsahuje prevažne smutné, alebo také nostalgické pesničky, čiže som asi prišla na koreň tomu, prečo všetko čo napíšem, má tragický podtón...
Tento One Shot chcem venovať Zuzke, ktorá má dnes svoj veľký deň (zbožňujem ťa Zuzi♥) ale aj Vám ostatným, ktorých počet, podľa môjho ulatrapresného počítadla návštev, je 0! :D Asi píšem do záhrobia alebo čo :D Ľúbím Vás ;) Vaša *Vé*



Úvod
Nikdy som nepočula What Makes You Beautiful. Poslednú pesničku, ktorú som ho počula spievať, bola cover verzia na The Fray-Look After You. Pamätám si ju dodnes. Každý tón. http://www.youtube.com/watch?v=zVjxRbN-JVs

Už milión krát som stála sama. Bez kohokoľvek, kto by mi v tej chvíli pomohol, alebo ma podržal. No tentoraz to bolo úplne inak. Bola som sama, pretože som si chcela dokázať, že to zvládnem. Navyše, nepotrebovala som mať okolo seba ľudí, ktorý boli všetkým tak nesmierne nadšený, zatiaľ čo ja som šla umrieť od nervozity.
* * * * * * * * * * * * * * *

V ten deň som počula ticho. Napriek tomu, že trvalo už nejakú tu dobu, ešte stále som si na to nezvykla. Na ten pocit, keď je okolo vás kopec ľudí, no vy ste aj tak sám.

Mama sa zľahka dotkla mojej ruky, akoby sa obávala, že hoci aj pri tom najmenšom rozruchu zľaknem. Do ruky mi vložila mobil, a ja som na ňu nechápavo hľadela. Prečo mi to robí? Prečo mi to všetci robia?

Zahľadela som sa na jeho displej a moje oči spočinuli na krátkom texte.

Vzali ma! Postúpil som do domu porotcov, síce nie ako jednotlivec, ale aj tak... Odteraz povzbudzuj One Direction J x

Od začiatku som vedela, že postúpi, a v tej chvíli mi bolo absolútne jedno, či ide ďalej sám, alebo ako člen nejakej skupiny. Má talent. Má v sebe niečo, čo ľudí presvedčí o tom, že ho má. Na rozdiel odo mňa, ktorá svoje ambície neplánujem ďalej rozvíjať. Pre mňa sa všetko skončilo.

Neodpovedala som mu, pretože som vedela, že dostal a dostane dostatočnú podporu od mojej mamy a zvyšku mojej rodiny. Nepotrebuje jednu trápnu esemesku od človeka, ktorý sa naňho snaží zabudnúť.

Celé týždne som nerobila nič iné, iba som ostávala zatvorená medzi štyrmi stenami mojej izby. Pri každom slove ako "X-Factor" alebo názve tej jeho "kapely" som sa zvrtla a odišla som. Aspoň psychicky áno, keďže v skutočnosti som tie slová počuť nemohla.
* * * * * * * * * * * * * * *

"Mám pocit, že netrénujete, slečna Davisonová." povedala moja lekárka, keď som opäť sedela v tej odpudzujúcej miestnosti zapáchajúcej po starom laku na vlasy a rumových pralinkách.

"Samozrejme, že trénujem..." odvetila som zmysluplne, čo len potvrdzovalo moje slová.

"Domýšľate si. Takmer polovicu vety. Možno aj viac." skúmavo sa na mňa zahľadela spoza hrubého rámu okuliarov.

"Nemôžem predsa vnímať každé slovo..." snažila som sa obrániť, no vedela som, že to nemá zmysel.

"Nejde o to že nemôžete. Vy jednoducho nechcete. A to je celý problém."

Ostala som ticho. Nepotrebujem jej múdre rady. Nepotrebujem jej pomoc, rovnako ako nepotrebujem tieto hlúpe, nikam-smerujúce sedenia.

Doktorka po chvíli vzala čiernu fixku a napísala ňou čosi na veľkú bielu tabuľu. Potom sa na mňa ešte na chvíľu zahľadela a odišla do odľahlej časti tejto "pracovne"

Zadívala som sa smerom k tabuli a po chvíľke váhania som si prečítala, čo tam nechala napísané.

Ste úžasná Evelyn. Ak si myslíte, že sa pre vás všetko skončilo, tak sa to skončí aj napriek tomu, že to nie je pravda. Máte celý život pred sebou, krásny život. Dôverujte si!

Znechutene som si odfrkla. Vstala som, zo sedadla koženého kresla som schmatla moju kabelku a odkráčala som dotiaľ. Nikto ma nepochopí. Nikto, kto si najprv neprejde tým, čím si musím ja prechádzať každý deň.

Kráčala som po ulici cez mesto, popri zástavbe malých obchodíkov. Tu v Doncastri ich je presne toľko, aby ste si pri každom z nich vedeli vybaviť, kto je ich majiteľ.

Bol by to krásny deň, nebyť mojej pokazenej nálady, na ktorú si celkom iste zvyknem skôr ako na to...

Odrazu ma ktosi potiahol za ruku opačným smerom, ako som sa chcela vybrať. Vydala som šokovaný vzdych, pretože sila, akou ma pritiahol z vozovky späť na chodník bola ochromujúca.

"Slečna!" videla som, ako povedal.

Nedokázala som zo seba vydať nič. Bola som v šoku, a tak som nedokázala vnímať nič a nikoho okolo seba. Všimla som si iba menší zástup ľudí, ktorý sa zhromaždil okolo mňa a toho chlapíka, ktorý ak by sa tu pred chvíľou neukázal, celkom iste by som už nebola medzi živými.

Zmätene som sa dotkla môjho čela, a obzerala som sa. Raz na zástup zvedavcov, a raz na cestu, na ktorej stál červený Chevrolet. Vystúpila z neho nejaká žena, ktorá sa mi zdala viac zmätená ako ja, a čosi začala vystrašene mrmlať.

Nevydržala som všetky tie pohľady. Rozbehla som sa opačným smerom od davu a nezastavila som sa, až pokiaľ som nedobehla do odľahlého parku mimo centra.

Spomalila som krok a vydýchala som sa. Prešla som po chodníku vysypanom jemným štrkom až som sa dostala k starej drevenej lavičke, kde som sa zložila.

V hrdle som cítila štipľavú chuť sĺz, ktoré mi teraz stekali už aj po tvári.

Som jednoducho padavka. Nič nedokážem dotiahnuť do konca, ak sa vôbec niekedy odhodlám niečo začať. Ľudia si už na mňa vytvorili takýto pohľad. Evelyn, ktorá nič nevníma.

Nebolo to od nich necitlivé, bola to obyčajná realita, ktorú som ja však ešte stále nestihla prijať.

Bol to už rok, čo som stratila sluch. Na ten deň si pamätám, akoby to bolo včera. No aj keď si naňho veľmi dobre spomínam, neznamená to, že naňho chcem myslieť. Ten deň vo mne vytvoril akýsi blok, ktorý som ešte stále neprekonala, ktorý som ani prekonať nechcela.

Všetci sa ku mne začali správať s takou ľútosťou, až som sa začala hnusiť sama sebe. Odteraz budem iba na ťarchu celému svetu. Všetko sa skončilo, nastáva iba veľká čierna bodka. The end.

Nevnímala som nikoho, a tak sa o mňa všetci prestali zaujímať. A aj keď som navonok vyzerala, že to tak chcem, že mi to tak vyhovuje, pravda bola úplne iná. Problém bol v tom, že bola tak dokonale ukrytá v mojom vnútri, že ju všetci prehliadali. A doteraz prehliadajú.

Jediná osoba, ktorá mi dokázala pomôcť, bol on. Ale teraz to bolo nemožné. Žije si predsa svoj život, a ak na mňa ešte nezabudol, tak čoskoro zabudne.

Od tej doby, čo mi poslal tú esemesku, odvtedy, čo som ho každý týždeň videla súťažiť v televízií, sa mi vôbec neozval. Takže na mňa už zrejme zabudol. Bolo to tak lepšie. Nebudem na ťarchu ešte aj jemu. Nie teraz, keď to najmenej potrebuje. Je z neho svetoznámy spevák, ktorý je práve v Amerike na veľkej tour. Ma milióny iných dievčat, tak prečo sa vracať za jednou, ktorá by mu spôsobovala iba nové a nové problémy?

Prebudila som sa z myšlienok a uvedomila som si, kde som. Sedím na lavičke, no nie v parku. Som na miestnom cintoríne. Bola som absolútne pokojná, a stopy po nedávnom šoku pripomínali iba schnúce slzy na mojich lícach. Chrbtom ruky som si ich zotrela a rozhliadla som sa naokolo.

Toto miesto bolo pre mňa dokonalým útočiskom. Na tomto mieste ste totižto nepotrebovali to, čo mne bezpodmienečne chýbalo. Nepotrebovali ste sluch na to, aby ste mohli existovať. Nie tu. Tu vám stačili vlastné myšlienky.

Nechcela som sa vrátiť domov. Mama bude mať určite obavy, kde toľko trčím, keďže mobil so sebou nenosím takmer nikdy. A ak jej ešte niekto utekal oznámiť ten incident z križovatky, musí doslova umierať od strachu.

Niekedy rozmýšľam, prečo ma Ten hore jednoducho nenechal zomrieť. Všetko by sa tým uľahčilo. Pár preplakaných mesiacov, počiatočná prázdnota, no tým by to skončilo. Určite by si ľudia zvykli omnoho skôr na moju neprítomnosť, ako ja na neprítomnosť ich okolo mňa. Nepočujem.

Pobrala som sa na cestu domov. Slnko sa práve chystalo zapadnúť, no stále bolo ešte dosť svetla na to, aby som si stihla všimnúť okoloidúcich a šikovne sa im vyhnúť. Odvtedy, čo nepočujem, sa mi prekvapivo zlepšil môj zrak. Vidím veci, ktoré by som za normálnych okolností videla len ťažko. Neviem, či sa to dá nazvať pozitívom, no určite je to prinajmenšom zaujímavé.

"Som doma." zavolala som smerom ku kuchyni, nečakajúc na odozvu.

Ak by som aj nejakú chcela, musela by som tam ísť, čo som určite neplánovala. Jednoducho som sa pobrala po chodbe okolo schodiska smerom k mojej izbe.

Zvalila som sa na posteľ a zatvorila som oči. Mám devätnásť. Možno by som konečne mala začať uvažovať ako dospelá. Koniec koncov, vyžaduje sa to odo mňa. Možno som k sebe až príliš kritická. A možno sa tento pohľad odzrkadľuje aj na mojom postoji voči ostatným.

Možno má doktorka pravdu. Musím začať žiť. Snáď sa potom všetko zmení.
* * * * * * * * * * * * * * *

"Zlatko? Obed je už hotový..." povedala mama rukami, no s úsmevom.

"Už idem. Len to dokončím." neprítomne som odvetila.

"Fajn, ale ako ťa poznám, budeš to dokončovať ešte polovicu dňa." nadvihla obočie.

"Prídem ochvíľu." ubezpečila som ju a zahĺbila som sa do odtieňov machovo zelenej.

Po tak dlhom čase som sa opäť vrátila k tomu, čo moje srdce milovalo najviac. K maľovaniu. Zistila som, že aj keď nemám sluch, obrazy z každodenného života mi stačí vnímať očami. A hudbu, ktorú nedokázali zachytiť moje uši, zachytávali aspoň moje diela.

Uvedomila som si zopár vecí. Bola som šťastná, že napriek mojej nespôsobilosti nemusím všetko hádzať za hlavu. Ľudia, o ktorých som si myslela, že sa mi snažia kvôli tomu vyhýbať, sa snažili o presný opak. Iba som im nedala šancu.

Ďalej, toto skutočne neznamenalo koniec. Iba nový začiatok, čo som mala pochopiť hneď. No je stále lepšie prísť na niečo s menším oneskorením, než nikdy.

Nepotrebovala som počúvať komplimenty, keď som videla na tvárach ľudí úsmevy. Nahrádzali mi všetko, o čo som prišla. Dávali mi oveľa viac.

Čítanie z pier mi ešte veľmi dobre nešlo. No každým dňom som cítila, že sa zlepšujem. Že sa dokážem sústrediť.

Po obede som si chcela nachvíľu oddýchnuť od práce. Pravdupovediac, tvorenie pre mňa bolo skôr koníčkom ako prácou, a to, že mi za to platili bol dobre využitý bonus.

Ľahla som si do hojdacej siete v zadnej časti našej záhrady. Iba som sa hojdala, sledovala mraky, ktoré sa míňali na oblohe a premýšľala o ničom. O tom, čo bude o mesiac, možno rok. Čo bude s mojím životom.

Teraz, keď som v ňom konečne našla zmysel, všetko to bolo také iné.

Odrazu mi ktosi zozadu prikryl oči. Zľakla som sa, keďže som dorazu mala o zmysel menej.

"Si veľmi vtipný Zack." svojho staršieho brata som upozornila na to, že viem o jeho identite.

Dve veľké ruky sa zodvihli z mojich očí a ja som ostala ležať v údive.

"Tramtadá..." usmial sa na mňa svojím typickým lišiackym úsmevom.

Opäť som mlčala. Iba som tam bezmocne ležala, neschopná slov.

Čosi opäť povedal, no nestihla som to zaregistrovať. Aj keby som stihla, pochybujem, že by som sa dokázala sústrediť na jeho slová, pretože by som bola príliš zaujatá dokonalým vykrojením jeho pier.

Posadila som sa a nohy som si prekrížila do tureckého sedu.

"Čo si vravel?" nevinne som sa naňho zahľadela, akoby som sa mu jemne snažila naznačiť, že sa od vtedy nič nezmenilo.

Znovu sa uškrnul a spoza svojho chrbta vytiahol tmavomodrý zápisník s guličkovým perom. Ten zápisník som poznala. Všetky spomienky, ktoré sa mi pri pohľade naň vrátili, vo mne vyvolávali rôzne emócie.

Sadol si do siete vedľa mňa a zápisník mi položil do lona. Neisto som sa naňho pozrela a on sa iba usmial.

Otvorila som ho a listovala som pomedzi popísané strany. Pomedzi naše rozhovory. Pomedzi všetky chvíle, ktoré sme spolu presedeli u mňa alebo u neho v izbe. Nikto nemá všetky slová ktoré kedy povedal na dosah tak ako ja teraz.

Odvtedy, čo som stratila sluch som sa takto dorozumievala iba s ním. Naučila som sa znakovú reč, ktorou som sa rozprávala s rodičmi, no on ju neovládal, a tak sme prešli na jednoduchší spôsob komunikácie.

Zastavila som sa na jednej z popísaných stránok.

Ty to vyhráš


Príliš mi dôveruješ. Alebo za tým bude niečo iné? ;)
Au, to bolelo


Tak si zo mňa prestaň robiť srandu :P


Už nebudem. Ale vážne, aké má šance obyčajný chalan z mesta ako je Doncaster, oproti starším a skúsenejším súťažiacim, po hlasovej stránke ani nehovoriac?


Vkladám do teba všetky moje nádeje. Tak ma nesklam! J

Mala som sto chutí rozplakať sa. Od dojatia. Namiesto toho som sa iba usmiala. On si zrejem všimol môj úsmev a tak sa ku mne naklonil a tuho ma objal. To som už nevydržala. Po líci sa mi skotúľala slza.

Z lona mi vytiahol zápisník, prevrátil zopár desiatok strán a keď konečne dolistoval na prázdnu dvojstranu, vzal pero a čosi tam napísal.

Myslela si si, že som na teba zabudol?

Vzala som si od neho pero a do mäkkého zožltnutého papiera som mu napísala odpoveď. Bolo to síce nelogické, keďže ona ma mohol počuť, a tak som mu odpoveď nemusela písať na papier, no malo to svoj dôvod. Necítila som sa iná. Niečo sme robili rovnako.

Nie...Neviem...Hlavne som chcela zabudnúť ja.

Prečítal si moju odpoveď a pozrel sa mi do očí. Stále som nechápala, čo tu robí. Stále som nerozumela tomu, prečo sa vrátil. Prečo prišiel práve za mnou. Určite má nabitý program, a svoj drahocenný čas by mohol pokojne tráviť so svojou rodinou. Bol preč strašne dlho.

A zabudla si?

Pousmiala som sa.

"Nie. Na teba... sa zabudnúť nedalo." vyslovila som.

Bol som tu asi pred tromi mesiacmi. Chcel som ťa prísť pozrieť, no bál som sa tvojej reakcie. Nevedel som, čo mám očakávať. Či ma budeš nenávidieť... Či ma budeš mať ešte stále rada... A tak som sa tu neukázal. Ale teraz... teraz to neskutočne ľutujem...

"Možno si urobil dobre. Pred tromi mesiacmi som na tom nebola dobre... Teda, pred tromi mesiacmi som bola... iná. Odkedy si odišiel, bola som iná. Iba teraz som konečne pochopila, že to musím prijať tak, ako to je. A že moja zatrpknutosť nič nezmení."

Znovu sa na mňa pozrel. Jeho modrozelené oči boli také úžasné, že som sa ani po toľkých rokoch neprestala čudovať nad ich dokonalosťou.

Asi som ti to mal povedať už dávno...ale....myslím, že ťa milujem

Zostala som úplne bez slov. Iba som zízala na kúsok zapísaného papiera. Ubehlo toľko času, a ona mi povie, že ma miluje? Toľkokrát som si hovorila, že sa nikdy nenájde niekto, kto bude schopný milovať ma-takú, aká som. Ale on? Ten posledný od ktorého by som to očakávala, no zároveň prvý, od ktorého som to chcela počuť.

Možem... môžem ťa pobozkať? J

Neváhala som ani chvíľu, iba som sa usmiala. V tej stej chvíli som pocítila jeho pery na tých mojich. A ten moment, moment prekvapenia zažívam stále, keď sa to zopakuje. Pri každom bozku.
* * * * * * * * * * * * * * * *

Vlasy som si ešte posledný krát zalakovala, a upravila som si jednu z vytŕčajúcich sponiek okolo bielej ľalie v nich. Vstala som a obzerala som sa v zrkadle.

Nedokázala som uveriť, že to dievča, tá krásna osoba v zrkadle som ja. Vyzerala som tak... inak. Presne tak, ako som sa cítila. Taká nevinná.

Pocítila som čísi dotyk na mojom nahom ramene.

"Zlatko, je čas." vyslovil otec.

Po toľkých rokoch som nemala problém s odčítaním z pier. Dokázala som vnímať aj viac ľudí naraz, čo bolo úplne neuveriteľné, vzhľadom na moje chabé predchádzajúce pokusy.

Prikývla som a posledný krát som sa na seba pozrela. Posledný krát som v zrkadle videla to malé dievča, pretože o pár minút bude zo mňa zodpovedná žena. Aspoň som dúfala, že bude.

Za zvuku klasickej svadobnej melódie, ktorú som nepočula, no dokázala som si ju dokonale predstaviť, som kráčala uličkou, po ktorej oboch stranách stáli biele stoličky ozdobené kvetmi. Celá som sa triasla, a nervozita vo mne by sa dala krájať.

No keď som ho uvidela, všetko sa kamsi vyparilo. Opäť som bola sama. Ale s ním po mojom boku.

"Louis William Tomlinson, beriete si za ženu Evelyn Davisonovú?" ďalšie slová som nevnímala.

Sústredila som sa iba na jeho pery. Nerozmyslí si to v poslednej chvíli?

"I do." povedal, a čosi vo mne sa zlomilo.

O pár hodín sme stáli sami dvaja na opačnom konci záhrady, na ktorej sa oslavovalo. Všímala som si papierové lampáše, ktoré boli porozmiestňované takmer na každom metri štvorcovom. Moja mama a Jay si dali so svadbou poriadne zabrať.

"Be my baby, and I'll look after you." vyslovil, a ja som si uvedomila, že sú to zrejme slová pesničky, ktorá práve hrá.

"I do." usmiala som sa.

Pobozkal ma. Nie aby ma umlčal, ale aby ma naučil načúvať.
 

3 people judged this article.

Comments

1 miro-smajda-daily miro-smajda-daily | Web | 22. april 2012 at 14:20 | React

super, to si přečtu :)

2 Mrs. Styles ♥ Mrs. Styles ♥ | Web | 22. april 2012 at 14:20 | React

ooo super těšim na další kapitoli! :)

3 Sweet-Honey ® Sweet-Honey ® | Web | 22. april 2012 at 14:20 | React

moc dlouhé na mě :D to píšeš sama ? :)

4 Renette' Renette' | Web | 22. april 2012 at 14:24 | React

peknéé :D

5 Isa Isa | Web | 22. april 2012 at 14:33 | React

To bylo překrásně romatnické. :) Píšeš úžasně. :) Taky píšu, ale ne takhle dobře. :)

6 Katie Katie | Web | 22. april 2012 at 16:24 | React

to je tak krásne! :) och, už zase sa roztápam, myslím, že ma budú zoškriabávať z podlahy :D ale vážne :)
na konci som mala v očiach slzy, ale neplakala som :) inak ma rozplače všetko :D
naozaj neskutočne očarujúco nádherné!♥
love ya♥♥

7 *Vé* *Vé* | Web | 22. april 2012 at 16:56 | React

[1]: a potom zanechaj "Recenziu" ;)

[2]: uáá :) ďakujem :)

[3]: ver mi, aj napísať to stálo kopu času :D a áno, všetko kompletne píšem sama :)

[4]: thanx♥

[5]: nešlo mi ani tak o romantiku, ako o tú myšlienku :) ale ďakujem♥ a nepodceňuj sa! :) pokúsim si pozrieť tvoj blog, ale nič nesľubujem, mám toho veľa :)

[6]: Katie moja drahá :) ďakujééém♥ ani som nechcela, aby si plakala...ja nepíšem s tou zámienkou, aj keď to tak asi vyzerá... oveľa radšej budem, keď budete usmiate ako uplakané :) love you♥

8 *Nellie* *Nellie* | Web | 22. april 2012 at 17:49 | React

Len čumím :O Ííííp , môj mrkvičiak♥ Acccch , je to krásne ! :)

9 *Vé* *Vé* | Web | 22. april 2012 at 18:04 | React

[8]: veru veru, na teba som myslela, keď som to písala ;) som taká nadšená, že sa páči :D a nečum, radšej píš pokračovanie♥

10 Zuzqa Zuzqa | 22. april 2012 at 18:52 | React

Ako strasne strasne si ma prekvapila............nesmierne ti Ďakujem :-))...............krásny One Shoot ...........uplne mega brutál :-)) ........teším sa na ďalšie :-)) ľúbim ťa♥....no len tak ďalej :-))I♥YOU a len take ze rozplakala si ma :-))

11 lauc.malikova lauc.malikova | 22. april 2012 at 22:52 | React

Woow :* krása to je slzy mi tecu :')

12 *Vé* *Vé* | Web | 23. april 2012 at 18:57 | React

[10]: nemáš začo Zuzka :*

[11]: ďakujem Lauri♥

13 Niallerka Niallerka | 24. april 2012 at 18:41 | React

JZS to je supeeeer !!! :D :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement