Will You Still Be Here Tomorrow? 23rd

16. december 2012 at 16:05 | Vé |  Will You Still Be Here Tomorrow?
Uf, ani si neviete predstaviť s akou radosťou píšem tento trápny úvod. Napriek tomu, že v ich písaní som už za tých 9 mesiacov nabrala istú prax, tento mi príde iný. Možno to bude tými Vianocami, možno tým, že som tu už dlhú dobu nebola, a možno tým všetkým čo vám v ňom chcem povedať.

Dnes sa mi netuším akým kúzlom podarilo dostať sa na internet u môjho strýka, ktorý s rodinou práve nie je doma. Ale nemyslite si že to bolo také jednoduché, musela som prehľadávať celý dom a hľadať kábel od netu, aby som si ho mohla pripojiť na notebook. Ale aspoň že sa mi to podarilo.

Kapitolu som mala napísanú už od štvrtku, ale keďže som najprv nemala čas a potom nemala pripojenie na net, kapitola si trošku odkysla. Ale never mind.

Toooooľko vecí sa udialo od mojej poslednej návštevy blogu. Ani to enviem zhrnúť do jednej vety. Ani do odstavca. Od neskutočnej srandy v škole(teda, ak odhliadneme od miliónov písomiek) až po včerajšok, keď sme s kamoškou strávili neplánovane dlhý čas u mňa doma, robením prezentácie o korytnačkách(a možno aj niečo viac).

Pôvodne som mala v pláne dokončit WYSBHT do Vianoc. A poviem vám pravdu, už teraz viídmž e sa mi to nepodarí. Tak som si to natiahla do konca roka. To som typická ja, vždy si posúvať termíny, a ja tak nikdy nič nestihnúť. AKo keď sa mám ráno zobudiť o 6:00 ale ja aj tak spím až do pol siedmej. No ale neriešme moje morning habits.

Chcela som ešte pridať pár fotiek na záver, ale zistila som že som si doma zabudla mobil s USB káblom, a všetky fotky mám tam... Tak snáď mi to M odpustí, že jej trápnu fotku pridám až trochu neskôr.

Neviem kedy najbližšie pridám časť, ale v rámci predvianočného víkendu nejakú určite čakajte. A keď nie, tak vám sem aspoň hodím 1200 slovnú esej na americkú literatúru. Veď vzdelávať sa treba :)

Hektický pozdrav z krajiny previanočných zhonov posiela, a samozrejme vás zbožňuje

Vaša Vé

P.S: Ak sa podarí ti čo s kamoškou plánujeme, tak sa teda ozaj nasmejete. Ale o tom potom ;)




Ubehlo sotva pár hodín, ktoré v sebe zahŕňali cestu na letisko, kontrolu v check-ine a pár minút, ktoré som presedela na pohodlnom lietadlovom sedadle spolu so skupinkou manažérov, choreografov, ochrankárov, maskérov, mediálnych producentov, zvyškom tanečníčok a najhlavnejšie - spevákmi, a mala som sto chutí zbaliť sa a využiť najbližšiu možnú šancu vziať nohy na plecia - hoc aj keby som mala preplávať Atlantik, len aby som sa dostala domov. Keď človek nakukne pod pokrievku istých vecí, väčšinou si uvedomí že nie sú vôbec také ružové ako sa zdali.

V tej chvíli som zrazu nechápala, ako som sa mohla dostať na palubu tohto lietadla. Ako som sa vôbec dostala na toto turné, medzi týchto ľudí, ako som sa vôbec v ten osudný večer dostala do tamtoho klubu, a vôbec, aký to všetko malo zmysel? Verím vôbec na niečo také ako osud? V tej chvíli,... V tej chvíli som si jednoducho už ničím nebola istá. Nič sa nezdalo dostatočne pravdepodobné, nič mi negarantovalo, že sa vôbec raz vrátim domov. Lietadlo mohlo pokojne každú chvíľu spadnúť, alebo sa na palube mohol objaviť nejaký terorista,... Stačil by jeden malý detail, a zrazu by bolo všetko preč. Nezáleží na tom akú veľkú pravdepodobnosť tomu môj rozum dával.

Na chvíľu som sa zamyslela, či by som niekomu chýbala. Či by som mala hoc aj malý súkromný pohreb s mojimi nikdy nenájdenými pozostatkami, na ktorý by prišla aspoň Elis, a možno zopár starých známych zo strednej, či moja suseda pani Evansová... Alebo by som bola len ďalším bezvýznamným menom na čiernom zozname mŕtvych z letu pri ktorom zomrela aj známa pätica spevákov, dokonalých, milovaných, tak mladých, až príliš na to aby sa ich život skončil takouto neočakávanou bodkou?

Preto ma zasiahol náhly pocit paniky. Nebola to klaustrofóbia, strach z lietania, dokonca som zabudla aj na strach z výšok ktorý mi znepríjemňoval každú jednu cestu lietadlom, pri ktorej som výhradne sedela v uličke. Bola to panika z nostalgie. Zrazu som nabrala druhý dych - novú chuť pokračovať, a skončiť tento "výkon trestu" tak rýchlo, ako to pôjde. Pretože možno na mňa tam vonku čakalo čosi celkom iné, a toto bola len skúška, nakoľko dobre zvládnem prekážku s nálepkou Antipatia. Zrazu som chcela žiť. A bolo mi jedno, či je to len chvíľkové pobláznenie, nevoľnosť z turbulencie, alebo momentálna strata zdravého zmýšľania.

Cesta cez letisko ktoré doslova praská vo švíkoch od enormného množstva šalejúceho davu, ktorý sa snažil preraziť provizórne bariéry postavené letiskovým embargom nie je nič príjemné. Najmä ak na vás kričia okrem textov pesničiek ktoré z duše neznášate no aj tak ich máte vryté do hlavy aj iné veci, ako odporné nadávky a vyhrážky. A nech máte akokoľvek silnú ochranku, vaše city napriek tomu neochráni.

Dostaneme sa na parkovisko, kde nastúpime do ďalších čiernych dodávok, a celý ten postup cesty až k hotelu a následnému ubytovaniu sa už poznám naspamäť. Neviem si predstaviť, že toto ma ešte čaká celé štyri mesiace.

"Lauren, tvoja ID karta od apartmánu." povie Paul a podá mi kúsok plastu ktorý od neho srdečne prevezmem.

"A nezľakni sa, na izbe ťa už čaká náhradníčka za Elis."

Neveriacky sa na neho pozriem, akoby som mu dávala druhú šancu na napravenie toho čo práve povedal, no rovnako dobre viem že to sa nestane.

Mierne rozladená sa so svojím kufrom poberiem naprieč dlhou halou k výťahom, a potom čo sa mi podarí odmietnuť dotieravého nosiča batožiny sa konečne poberiem smerom na svoje poschodie. Opäť bývame na tých z najvyšších, tentoraz však s dôvodu že hotel je plný. Aspoňže tu majú štyri výťahy, pomyslím si.

Chvíľku stojím pred dverami, no keď okolo mňa prejde skupinka cudzích hostí a premeria si ma očami, rozhodnem sa ďalej na seba nepútať pozornosť. Kartu vložím do čítačky pri zámku a vojdem dnu.

Kufor si zložím vedľa vešiakovej steny z tmavého jaseňa a po chvíli ma zaplaví známa vôňa. Chvíľku len tak stojím rozhliadam sa naokolo a uvažujem, čo mi pripomína. Keď na to konečne prídem, nechápem prečo ma moje zmysly klamú, pretože, povedzme si na rovinu, je predsa absurdné cítiť niečo čo je na stovky kilometrov ďaleko.

"Ale ale, pozrime sa koho nám tu vietor doniesol." spoza rohu vyjde známa postava a ostáva stáť na mieste.

"Prišla som na aute." odvetím vecne, znovu sa snažím schovať sa do škatuľky irónie, no sama seba za to pokarhám.

"V tom prípade by si si mala zvyknúť že sa budeš čoskoro voziť s jednou spolusediacou naviac." usmeje sa a prejde ku mne, zjavne ma chce objať.

"Amanda, môžeš mi vysvetliť, ako si sa sem dostala?" spýtam sa keď ma objíma okolo krku, a ja zjavne nejavím záujme o tento priateľský akt, ktorý mi príde až príliš osobný.

"Neboj sa, pre zisk tejto práce som nikomu nemusela zničiť auto." zasmeje sa a sadne si na pohovku.

"Páni, to znie ako že sa mám od teba ešte veľa čo učiť, však?"

"Rozhodne." doširoka sa usmeje.

Prejdem na opačnú stranu miestnosti a zamierim do malej kuchyne s chladničkou. otvorím ju a vytiahnem odtiaľ fľašu s chladenou minerálkou.

"Ak sa smiem spýtať, s ktorým z tvojich ex si sa musela vyspať aby ťa sem dostal?"

Amanda si odkašle, akoby som povedala niečo čo ju urazilo.

"S nikým som sa nemusela vyspať." prevráti očami. "Stačila večera."

Zasmejem sa, akoby som od nej čakala niečo iné.

"Tak fajn. Ak ma moja intuícia neklame, čo sa nestáva príliš často, do Ameriky si prišla zbaliť ďalšiu obeť, konkrétne obeť menom Styles?" spýtam sa a sadnem si do kresla oproti nej.

"Prečo ma hneď podozrievaš? To som sem nemohla prísť jednoducho preto, lebo si mi v Londýne chýbala?" nechápavo sa na mňa zahľadí, "Kšefty bez teba už nie sú ono."

"Nechaj ma hádať, Brian ťa vykopol?" zatvárim sa pobavene.

"Toho manipulačného idiota mi nepripomínaj!" vyhŕkne, a odkráča do vedľajšej miestnosti.

"Nemôžem tomu uveriť! On ťa fakt vykopol?"

"Niečo také..." povie a vráti sa späť, v rukách držiac nejaký časopis.

"Tak toto nie je možné! Odkedy som odišla, Brian snáď nabral rozum!" rozosmejem sa a sklenenú fľašu ktorá je už poloprázdna položím na stôl predo mnou.

"Veď uvidíme kto sa bude smiať naposledy." vyhlási Amanda, no jej slová považujem za bezvýznamné.
 

13 people judged this article.

Comments

1 Lili Lili | Email | 16. december 2012 at 16:21 | React

konečneeeeeee  .... už sa tešim na dalšie kapitoly :)  A zasde je to úžasne ako vzdy :)

2 Julie Julie | 16. december 2012 at 17:18 | React

Stále sa budem opakovať, no nemôžem si to odpustiť - táto poviedka je tak originálna, tak dokonalá a hlavne tak odlišná!! Milujem ju a milujem aj tvoj štýl písania!
Priznám sa, tento blog som objavila pred pár mesiacmi úplnou náhodou, no ďakujem Bohu, že mi umožnil objaviť blog, na ktorom som konečne našla poviedky, pri ktorých sa dokážem odreagovať a ktoré sa mi nezunujú. No to najhlavnejšie je, že nikdy neviem, čo mám čakať od ďalších kapitol. Napríklad veta: "Veď uvidíme kto sa bude smiať naposledy." vyhlási Amanda, no jej slová považujem za bezvýznamné., ma úplne vykoľajila. Zamieša karty Amanda? Hoc viem, že mi to neprezradíš, ale neviem, čo čakať.. na jednej strane tú vetu aj ja považujem za bezvýznamnú, no na druhej si myslím, že sa niečo stane. Ale keďže nemám veštecké schopnosti, budem si musieť počkať do ďalšej časti, že? :D
Myslela som si, že sa novej časti nedožijem, a tak som len tak z nudy zašla na tvoj blog, skontrolovať a prečítať si 22. časť, z ktorej, úprimne, som si nič nezapamätala a odrazu vidím, že pred hodinkou si pridala novú kapitolu.. vážne si ma ňou potešila :)
Ale dosť bolo výlevov, veď ty sama už musíš vedieť, že si proste geniálna, famózna spisovateľka, ktorej nechýba fantázia a originalita ♥ Ak raz vydáš knihu, už dopredu si objednávam jej výtlačok :)
Ak by sa ti náhodou nepodarilo pripojiť tak skoro na internet, prajem krásne a veselé Vianoce a dúfam, že počas sviatkov napíšeš aspoň dve nové kapitoly :) x ♥♥♥

3 Hanuš ;) Hanuš ;) | 16. december 2012 at 19:46 | React

♥ ♥ ♥ ♥ ♥
Fakt Amanda? Fakt?! :D Tak joo, no :)
Muhaha, Brian sa konečne umúdril :D
Dúfam, PROSÍM, žobrám o najbližšiu kapitolu max. do týždňa! ;)
Love u! ;) <3

4 Zuzqa Zuzqa | 16. december 2012 at 21:43 | React

Aj by som tu napísala mega dlhý komentár ale nemám síl , a nejak ma aj moje posledné mozgové bunky oúšťajú .........no že si nevedela koho tam dať ta si tam šupla totu rozu .......no šak dobre .....cítim že to bude ešte veľmi zaujímavé a ani nechci znať jak sa na to teším .....no nenormálne .........prídem domov a  tu najväčšie prekvapenie dňa ......no druhé , ale tak moj oco sa nepočíta taže prvé ..........nazávar už asi len že som rada že si tu opäť niečo pridala .......s láskou Zuzka ♥♥♥♥♥

5 *Aďka* *Aďka* | 25. december 2012 at 12:11 | React

To vážne?! Nová časť? Akurát vtedy, keď som nemala internet?!
Mám super šťastie, fakt. :) :)
Poviem ti, keď som po strašne dlhej dobe prišla na túto stránku (nie preto, že by som sem chodiť nechcela, ale pre ten sprostý net), bolo to len zo zvyku. Nečakala som novú časť. Absolútne.
A čo bolo najlepšie, urobila som to akurát včera- že aký darček pod stromček! :D :D
Asi sa budem opakovať, ale proste...ja milujem tvoj štýl písania. ♥ Sem tam síce chýbajú nejaké tie čiarky, ale koho to zaujíma?! :D Podstatné je, ako to pôsobí celkovo...a to fakt klobúk dolu. Lebo keď si čítam niektoré vety, hovorím si, že TOTO by mne n.i.k.d.y nenapadlo. :D Naozaj máš môj obdiv, a hlavne talent. :) A v neposlednom rade, aj zápletka je iná, originálna a nápaditá. Ale čo iné od teba už asi aj čakať, že? :P Len sa zbytočne opakujem! :D
Inak ti ešte prajem Veselé Vianoce, aj keď trochu oneskorene, nech sa nebabreš s novou časťou, lebo si treba užívať voľno, a aj za teba dúfam, že sa ti darčeky, ktoré si si našla pod stromčekom, a aj tie, ktoré nie, ťa potešili tak ako mňa tie moje. :) ♥

6 J. J. | Email | Web | 25. december 2012 at 15:43 | React

Neviem sa dočkať ďalšej, tak si prosím ťa pohni :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama